Musím otvorené hned konstatovat, že pro film KOLIBA ma sklamal. Nie tým ako je urobený, ale tým, že pro rozhodujúcom o Momente, prečo ako došlo ku katastrofálnemu zničeniu filmovej základné na Slovensku, hovorí iba v útržkoch, ktoré sú určite Autentické jednotlivo, ale vcelku Úplne podstatně skresľujú skutočnú príčinu tohto smutného faktu. Kultúrny zločin sa nepodařilo osvetliť kompletne, dokonca z vinníkov sa stali tak trochu "záchrancovia dobrej veci". Pravda je otrasnejšia.

      Chcel by som (Aby som tvorkyni neublížil) poznamenať, že pro hodnotím oddelene film (ako taký) ako dost vydarený dokument Osobitné, ale už horšie film a jeho pravdivosť (ako svedka udalostí). V tom druhom bode ma sklamal film o tom Chcem napisat, pretože som bol v naprostej väčšine udalostí, ktoré k zániku doviedli, osobným priamym účastníkom.

      Skreslenie Pravdy o zániku Koliby, ktoré z filmu vyplývá Piussinho je však tak principiálne vzdialené skutočností, že pro o tom musím Podat svedectvo. Čas sa krátí Každému možno pomalý  všetci, ktorí sme boli do problému zasvätení umrieme obraz tak ostane nekompletný (čo by nebol až tak veľký prečin), ale pravdu nezávislé posunujúci - tým tento dokumentárny film je. Neviem posúdiť do akej miery sa Autorka na tomto skreslení podieľala svojou neskúsenosťou do akej miery tým, že pro kľúčoví svedkovia (najmä vinníci) hovoria iba polovicu pravdy. Varoval keď som autorku tento zámer začala uskutočňovať, že pro vstupuje do osieho hniezda že pro málokto z aktérov bude chcieť otvorené hovoriť, alebo možno aj odmietne tým hodnota svedectva poklesne. Zuzana Piussi je nielen zanovitá režisérka, ale aj odvážna preto ju ctím, Lenze tu v tomto filme  svoju (pochopiteľne, nie iba z autopsie z počutia) nezažitú realitu nepodala v takej presvedčivej podobe (ba dokonca svoju tému ani nedokončila), tak ani Autentické útržky nevytvorili hodnoverný célok. Zahryzla do Šusta priveľkého (čo je zaujímavé) nepostrehla, že pro aktivni účastníci diania jej podsunuli dodatočné Vyhlásenia, ktoré sa nekryjú s činmi, ktoré v dobe popisovanej sami vykonali. Pochopiteľne, trošku prikrášľujú trošku (podstatu) zamlčujú, keďže sa v danej dobe dopustili vážnych omylov. Chcete-li sa stava, najmä, ak Súčasná doba minulé aktivity posudzuje ako nie práve najsvetlejšiu stranu filmovej historie Slovenska zúčastnených aktérov Osobitné.

  Zánik Koliby začal ešte pred dobou, o ktorej film Z. Piussi hovorí. Ja sa domnievam (zdôrazňujem že pro sa to domnievam, Hoci ďalší vývoj likvidácie Koliby moju domnienku iba potvrdzuje), že pro prvopočiatku od íslo o plánovanú akciu, ktorej cieľom bolo Konečným znefunkčniť Kolibu do tej miery Aby sa ako nefunkčná dala sprivatizovať za zvyškovú cenu. Jeden z prvých signálů takých som zaznamenal osobne na porade u ministra Snopka,  ktorej som sa zúčastnil vo funkcii prvého poprevratového predsedu Slovenského filmového zväzu, čiže organizácie, združujúcu filmových tvorcov na Slovensku. Na tejto porade sa okrem ministra, riaditeľa Milana Černáka, s ktorým som mal vtedy súhlasné stanovisko, zúčastnili mne neznámi poradcovia ministra (jeden právník ministerstva, ktorý sa vyznamenal tvrdením, že pro film je tovar, rovnako ako Psie konzervy teda Musí prinášať zisk) aj najmä

pracovníci filmovej distribúcie (p.Solár), ktorí sa usilovali presvedčiť ostatných (čo sa im darilo dost), že pro treba filmovú distribúciu odtrhnúť od výroby slovenského filmu, Lebo

distribúcia Sama bude prosperovať, ale slovenský film nikdy. Háčik podstata bola v tom, že pro Doteraz musela filmová distribúcia zo zákona prispievať na filmovú tvorbu každoročne Vysokou Sumó (íslo o 62 miliónov Kčs). Zástupcovia distribúcie sa usilovali toto zrušiť, z uvedeného je jasne, že pro prečo. Ministr Snopko toto podporoval (bolo mi nejasné kontraproduktívne že pro prečo?), Riaditeľ Černák dokonale fundovanými argumentmi odporoval, vehementne podporovaný mojim totožným stanoviskom, ktoré som presnedoslovne formuloval tak, že pro ak sa táto reťaz podporných prostriedkov roztrhne, znamená pro Zánik kinematografie, nakoľko ministerstvo rovnako problematizovalo dovtedajšiu Povinnost dotovať výrobu filmov zřetelně chcelo sa zbaviť tejto povinnosti. Rozhodnutie ministra bolo: tento návrh distribúcie schváliť. Protestoval som (dost bezočivo v rozpore zo slušnou výchovou), podarilo sa mi ministra Snopka viditelně nahnevať, Takže sa (už na odchode) Vrátil so slovami rozhorčene poznamenal: ne dobre, tak si dajme ešte jedno kolo. Ani po druhom kole sa nám nepodařilo ministra presvedčiť. Treba poznamenať, že pro v tom čase ešte nebolo na svete záchranné koleso ktoré vzniklo až potom v podobe Štátneho fondu Pro Slovensko. Slovenská kinematografia Úplne sa ocitla na suchu, vystavená trvalým výčitkám zo strany ministrov nielen Snopka, ale po ňom potom aj Ľuba Romana, ktorý z dokumentu Z. Piussi klamlivo vychádza ako ministra usilujúci o "spravodlivú" privatizáciu v prospech filmárov, čo je naozaj nehorázna nepravda , pretože Lubo Roman ako ministra (1994) povedal slová, svedčiace o opaku ktoré sa mi (práve že pro vyšli z úst dovtedajšieho priateľa) vrezali do duše, až tak ma zarazili. Vyhlásil totiž na porade za svojho našťastie krátkého ministrovania, z ktorej je iba malá časť v citovanom filme, že pro on - doslova povedal: "nebudem udržiavať podnik, ktorý vyrába mi straty! ". Vyslovil sa ako podnikatel, ako snad majiteľ, ale nie ako ministra kultúry, ktorý by mal vedieť, že pro bez štátnej podpory kultúry slovenská kinematografia zanikne.

      Boj s ministrami tohto typu nemal v tej dobe nádej na úspech, akokoľvek sme novinovými článkami statočne verejnosť presviedčali, že pro ide o Kultúrny zločin. V mojom archivu sa tieto články nachádzajú, ako aj zápisy o rokovaniach. Po tomto začiatku konca pri Oddelení distribúcie (ktorá sa vzápätí sprivatizovala) už všetko hladko íslo dole vodou. Riaditeľ slovenského filmu Milan Černák vyhověl tlaku prepustil (vo filme o nátlaku nehovoril, ale deset tlak bol!) Najprv tvorivých pracovníkov (režisérov dramaturgov) s tým, že pro budú ambulantne povolávaní z externeho prostredia Aby Vytvořili filmy (kde sa na ne mali vziať peniaze o tom ako keby sa neuvažovalo). Podarilo sa mi na istý čas ako predsedovi Zväzu

oddialiť prepustenie skupiny dramaturgov presvedčiť riaditeľa Černáka, že pro ak prepustí mozog podniku, stráca celý podnik svoj zmysel. No netrvalo dlho prepustil, resp. rozpustil dabing rozpustil animovaný film, čo bol paradox, pretože práve tieto dve oddelenia, na rozdiel od trvale stratového hraného filmu boli ekonomicky prínosné, vyrábali Skromný síce, ale predsa len zisk, neboli totiž stratové. Nepomohlo, ba dokonca ešte bolo málo. Tlak z Ministerstva kultury (ešte Stále za ministra Snopka) na rázne zredukovanie pracovníkov štábov (ved odpísaním príjmov z distribúcie neochotou ministerstva Kolibu podržať, nemali štáby vlastne čo spracúvať, už sa iba dokončovali projekty z minula). Vtedajší. riaditeľ ministerstva (za ery Snopkovej!) odboru umenia Václav Macek zvolal poradu (osobne som sa

jej zúčastnil) na ktorej karhal riaditeľa Černáka, že pro neuposlúchol pokyn prepustiť ďalších 400

pracovníkov Koliby. Na závěr porady dal tajným rozhodnut hlasovaním porade, či ponechať Černáka vo funkcii alebo ho odvolat. Hlasovanie, ktoré bolo ozaj korektne tajné, Černákov dopadlo v neprospech. Vzápätí na to ministra Snopko M. Černáka odvolal. Riaditeľom sa stal Robert Hardonyi, dovtedajší úspešný riaditeľ filmových laboratórií, ktoré ako odborník na laboratórnu techniku doviedol   na ich vtedy stredoeurópsku úroveň.

     Je žalostné vidieť vo filmovom dokumente Z. Piussi to, čo sa podarilo času váhania: chemické prostriedky rozožrali po zastavení činnosti laboratórií cenné stroje do nepoznania. Ako riaditeľovi celeho filmu sa Hardonyimu podarilo šikovným konkurzom (kritériom bola najvyššia ponuka v anonymnej sút'aži) predať budovu krátkého filmu na Mostovej ulici vykročiť správnym smerom tým oddĺžiť Kolibu. Riaditeľom tvorby sa vtedy stal Marián Urban, ktorý ako prvý prejavil čuch zmysel pre "Novu dobutamin" dával zadania ešte ako-tak živoriacej tvorby už súkromnej firme, ktorú Založil podnikavý az kolibskej tvorby prepustený režisér Ján Oparty.  (Firma sa volala ALEF neskôr zohrala Významné negatívnu úlohu pri privatizácii, vedená potom už úspešným súkromníkom tým istým M. Urbanom. O tom však neskôr.)  Do novej hranej tvorby sa však M. Urban vtedy ako jeden z riaditeľov už odmietol púšťať. Dokončovali sa iba Staršie projekty.  Prišiel však nečakaný podnet zo Slovenskej televízie, kde vtedajší  poprevratový vedúci oddelenia literárno-dramatickej tvorby Stanislav Vrbka (ktorý nahradil odvolaného Ivana králíka) vyhrabal zo zamietnutých scenárov niekoľko diel  (medzi iným aj môj scenár Pozemský nepokoj) navrhol Kolibe spoluprácu. Tak sa dostal  do výroby ako jeden (vznikom) z prvých poprevratových jeden z posledných kolibských hraných filmov, sa stalo v r. 1992. Rozhodnutie o zaradení do výroby podpísal vtedajší riaditeľ Hardonyi. Bol pre mňa osobne na pamätný rok, pretože okrem toho, že pro som sa (1991) nečakane stal predsedom filmového zväzu, doba ma vrátila po Takmer dvadsaťročnej nútenej odmlke do tvorby. Tvorbu filmu podporil  priznaním podpory už existujúci Fond Pro Slovensko (predsedom kinematografickej Komisie bol vtedy Peter Solan, jeden - spolu s T. Vichtom S.Šablaturom-z nadšených spolutvorcov koncepcie o Vytvoření Štátneho Fondu na podporu a rozvoj slovenskej kinematografie!) Slovenská televízia spolufinancovala tento projekt, Vybraný ktorý bol hlavne preto, že pro bol nákladovo přijatelný, mal iba Jednu dekoráciu málo exteriérov iba troch hercov). Film Pozemský nepokoj reprezentoval Slovensko na medzinárodnom festivale v Káhire bol potom na pozvanie uvedený aj v USA. V hranej tvorbe agonía rozpadu však pokračovala. Fond národného majetku vyhlásil ako svoj zámer: privatizovať Slovenský film, presnejšie: privatizovať Kolibu ako výrobnú základňu pre tvorbu žiadal predložiť fundované návrhy.  Rozhodnutia však

nepadli. (Medzitým ešte vznikli    filmy M.Šulíka Neha film Všetko čo mám rád, byť lepšie Jakubiskov Bohatý zdravý ako chudobný chorý, anjel milosrdenstva M. Luthera Fontána pre Zuzanu 2 Dušana Rapoša, Kone na betóne S. Párnického Záhrada M.Šulíka. Napätie z toho ako ďalej financovať Hrané filmy hustlo.

      Medzitým Nastálo jedno z najčudnejších najtemnejších Období dejín slovenského filmu. Tvoriví pracovníci, neskúsení v podnikání, zbavení kapitálovej podpory zo strany ministerstva podpory plynúcej z distribúcie filmov stali vo svojej bezradnosti před úlohou: zachrániť svoju profesiu, zabrániť rozpadu národnej kinematografie. Ale Nik poriadne nevedel

ako na to. Nik z verejnosti nereagoval protestom tak ako o Mnoho rokov neskôr keď vznikol podnet privatizovať Slovenské národné divadlo. Nič, ako keby film nebol Národný kulturou!

      Na Kolibe vypukol neskutočný "Klondyke" - "Zlatá horúčka", vidina zbohatnutia zatemnila mysle.  Nekonečné porady návrhy striedali iné nekonečné návrhy, ostávajúci zamestnanci viedli plenárku za plenárkou, záujmy sa stretávali navzájom potierali, až sa napokon vyhranili dva ostro sa líšiace postoje, ktoré rozdelili filmársku obec na dva tábory. Nepriateľské dva tábory (neskôr nakrátko na tri, napokon v poslednej chvíli na štyri!)

      Neboli uvázat dva tábory, ktoré sa dnes vo filme vyskytujú Z. Piussi. Jeden z nich, aby podstatný, vynechala, buď ona, alebo vypadol v konečnej redakcii? Nemysliteľné pre dokument, ved íslo o kľúčový konflikt! Vo filme nie je o tom ani zmienka.

     A to je tá Vážná chyba dokumentu, o ktorej hovorím od počiatku, pretože by bol akokoľvek dokumentárny zameraný film názorovo, jeho hodnota sa Meria hodnovernosťou faktov, Ktoré obsahuje.

      Pripomeňme si dobu. Po premenlivo sa meniacich nárokoch podmienkach Fondu národného majetku (menili sa tam ľudia), najmä pod vplyvom dvoch Nových dejinných faktov  nasledovného roku 1993 bol udalosťou: 1) vznik  samostatnej Slovenskej republiky 2) nasledujúce  volebné víťazstvo HZDS na čele s V. Mečiarom (po rozpade VPN) vo filmovej obci

 Nastálo nové ešte radikálnejšie delenie táborov.

      Lebo okrem protichodných názorov na privatizáciu Koliby jej formy, rozdeľovalo filmárov aj rozdielne hodnotenie vzniku samostatnej republiky. Chcete-li vyhrotilo vzájomnú nevraživosť to priam neúnosných rozmerov. Prišla zmena vlády. Křeslo ministra kultury obsadil Dušan Slobodník (1992-1994). Predstavy o spôsobe privatizácie sa prudko zmenili. Vyskytli sa dokonca názory, že pro Kolibu privatizovať vôbec netreba, potom sa prevažujúci vytvořil názor, že pro privatizovať možno iba továren na filmy, ministr Slobodník navrhoval pretvoriť Kolibu na verejnoprávnu inštitúciu, potom navrhol sprivatizovať iba časť Koliby, nechat iba jeden ateliér, Zvukový dom dielne   v majetku štátu. Obidva návrhy neboli akceptované pravdu povediac ani neboli veľmi realne. D. Slobodník sa (podobne ako ostatní Ministerstvo kultúry) v problematike filmovej tvorby nevedel zorientovať. Keď sa stal nakrátko ministrom Ľ.Roman (vláda J. Moravčíka) hrozila pohroma o ktorej som už hovoril.

      V tom istom roku však nastúpil ako ministr I. Hudec spory Získali na vášnivosti. Základom sporu medzi dvomi skupinami bola otázka: že ak privatizovať Kolibu, tak Žil názor) privatizovať Úplne bez účasti štátu, čiže 100% akcií (až zastupovala Slovenská filmová spoločnosť (M. Hollý, O.Šulaj, D. Trančík, M. Luther , ale aj spomínaný M. Urban, ktorý má ešte pred sebou dramatický zvrat), Tito vo filme veľa účinkujú sa ich názory prezentujú,

alebo názor  b) alebo privatizovať za účasti štátu 51% 49% zamestnanci filmu, teda nielen tvoriví pracovníci (na reprezentovala zaměstnanecká akciovka Filmové ateliéry Koliba (FAK) (scenárista S. Kováčik, Silvester.Húska-nie Marián A., iba jeho menovec, -- režisér E. Grečner,  Zvukový majster Tibor Michalčík  právník, ktorého meno mi vypadlo ako přípravný výbor).

      Ťažisko vášnivého sporu až nenávistného bola otázka účasti či neúčasti štátu v budúcej akciovej spoločnosti to, ktorá strana v projekte zvíťazí. Všeobecne sa účasť štátu Chapala

ako "návrat k boľševizmu". Pikantné bolo, že pro vytrvalú za snahu presviedčanie že pro bez účasti štátu akciovka mňa nemá šancu (!) Nazval môj priateľ M. Hollý boľševikom, Hoci ja som nesmel nakrúcať pre svoje postoje, kým na istý čas ako predseda komunistickej bunky na absolutně teraz Kolibe zavrhoval účasť štátu v tvorbe filmov. Priateľsky ale energicky sme sa

o tom hádali. Keby len my dvaja, tak sa nič nestane. Ale medzi tvorcami sa pre tento rozdiel Vytvořil neprekročiteľný mur naozaj až nenávisti na celej Kolibe. Za ministrovania D. Slobodníka sa stal riaditeľom Koliby Vlado Ondruš, umeleckým riaditeľom jeho konkurent v konkurze  Jozef Heriban. Na istý čas som pôsobil ako Tichý poradca  riaditeľa Vlada Ondruša, pre ktorého som mal za úlohu pripravovať texty koncepcie. Vladimír Ondruš vtedy, vlastne až do "o minutu Polnoc" spolupracoval obhajoval koncepciu zamestnaneckej akciovky v tomto zmysle aj verejne vystupoval. Nemal som problém s ním spolupracovať. Problém nastal až po hodině H, čiže  po 22.XI. 1996, keď sa teda dni privatizácia vykonala pre všetkých uchádzačov naprosto nečakaným, prekvapivým zvratom, v športe sa hovorí tomu tuším "break". Bude o tom rec.

            Spor týchto dvoch táborov, osudný spor, ktorý hrozil katastrofou, som ťažko prežíval. Intuíciou viac ako predvídavosťou hnaný som nahovoril V. Ondruša Aby inicioval spoločné stretnutie obidvoch znepriatelených "akcioviek". Toto stretnutie sa uskutočnilo aj, Lebo aj Slovenská filmová spoločnosť tušila, že pro ide o osudovú chvíľu. Debata bola veľmi búrlivá. Argumenty sa vŕšili, ale SFS s absolútnou rozhodnosťou odmietala dostavat akukolvek účasť štátu v budúcej privatizácii. Ak hovorím stretnutí o osudovom, život mi dal za pravdu. K nijakej dohode nedošlo, nijaké posuny v nijakej navrhovanej percentuálnej účasti štátu rozhorčene odmietli. Hlavným najvášnivejším radikálom bol hovorca spoločnosti Maroš Černák, syn niekdajšieho riaditeľa. Nešťastnou zhodou okolností Zahynul tragicky. jeho smrť však nesúvisela s týmto sporom.

            Bolo rozhodnuté. K dohode nedošlo, dohoda sa vylúčila.

O tomto rozhodujúcom okamihu vo filme nie je ani zmienka, rovnako ani o existencii zamestnaneckej FAK spoločnosti, ktorá bojovala na opačnom končí, Formálne hlasito Podporovaná aj V. Ondrušom aj. ministrom Hudecom.

Obidva subjekty podali svoje privatizačné projekty. Čakalo sa na rozhodnutie.

           Vtedy sa stali dve famózne prekvapenia.

Zo Slovenskej filmovej spoločnosti bez výstrahy naprosto nečakane skoro Bleskové odskočila skupina okolo Mariana Urbana S. Nižnánskeho predložila svoj vlastný projekt v snahe predbehnúť ostatných. Chcete-li bol šok pre  Filmovú Slovenskú spoločnosť. O tomto odskoku sa vo filme hovorí, Takže vzniká dojem ako keby Schizofrenia filmových tvorcov nastala iba medzi týmito dvomi rýchoodštepenými skupinami. Pravda je iná o tej film nehovorí nič.

Zaměstnanecká, teda druhá skupina zažila ešte horší šok.

Celkom Potichu číhajúca skupina, z ktorej mne boli známi iba Vlado  Ondruš, Ivan Hudec Tibor Lužinský (potom vysvitlo, že pro v pozadí čakala Magda Mečiarová INI) podala nikomu nie známy projekt, ktorý však zvíťazil.

O tomto sprisahaneckom breaku nie je vo filme reč, ale to je podstata tragédie Slovenskej národnej kinematografie, ktorá týmto začala. Nemravnosť tohto skutku zřetelně vyvstane pred očami Mečiarových prívržencov, ktorí zdesení vo chvíli tohto blesku z jasného neba spoznali, že pro naleteli na brilantne zosnovaný, premyslený čin. Podporovatelia (medzi nimi i autor tohto textu) boli podporovateľmi V. Mečiara a jeho politiky nielen pre vznik Slovenskej republiky ale aj pre

málo známu okolnosť, že. V HZDS Mečiar mali vo svojom volebnom Programe, ktorým Získali prívržencov ako voličov jeden z programových okrem bodov zakazu strategických podnikov Slovenskej republiky aj zdanlivo nevinný "dodatok" o "zákaze privatizácie Koliby".

Prívrženci, ale nielen oni ostali týmto poznáním skutočností obarení, pretože v okamihu zistili prečo sa deset Zákaz dostal do volebného programu.

Nůž preto.

Filmu táto kapitola chyba.

Preto hodnotím viac ako formu obsah filmu, ktorý je poměrně Slušně vystavaný, ne nie je to ani dokumentárny film, ani brožura, Lenze to je otázka žánrů. Hlavný nedostatok je, ľe je mimo skutočného problému o ktorom mal byť dokument.

Pôsobivý Záver filmu nemožno uprieť. Mravne, ľudsky i zdravotně zdevastovaný, zřetelně opitý V. Ondruš jeho obhajca J.Šíma bľabotajúci svoju výpověď, to je skutočné filmársky dokonalá smutná pointa.

Lenze ako faktograficky pravdivý dotiahnutý dokument žiaľ dielo neobstojí, je to kaleidoskop zaujímavých výpovedí pivo pomimo hlavnej témy by bola chyba, keby tí, čo sa o osude Koliby majú dozvedieť po nás, mali tento film za zdroj Poznania.

Ako hovorí Stará skúsenosť: všetko je inak.

 

Reakcia Zuzany Piussi - E-MAIL - 21.12.2009

Ale ved to je skvele! Iste, mne do filmu nik nepovedal pravdu,
ved som ich natocila, ako zbabelo klamu. Som v tom filme ako slovenska veřejnost - aj ona len tak chodi po spickach cosi sa usiluje dozvediet, ale nic sa nedozvie.
Skvele je, ze film (pre p.Grecnera nedokonaly) prave s. Grecnera vyprovokoval k tomu, co napisal.
Konecne! Aspon jeden! Ste na rade napisat dokument o Kolibe, ked ho neviete natocit.
Obavam sa len, ze bude Grečner Jediný, komu záleží na este takej hodnote, ako je vlastna cest zmysel pre uchovanie veci tak, ako sa naozaj udiali.
Dakujem panovi Grecnerovi,
Prosim, chodte natocte vlastne filmy o Kolibe, ved vas zivot, aby bol!
Zuza Piussi

+ Dobrý večer. Grečnerova správa je vskutku zaujímavé čítanie. Škoda však, že pro pro Zverejnenie je tu len na internete. Nakoniec nešlo ani tak o film Piussi, ale o tejto zobjektivizovanie Stále nie Príliš známej historie rozpadu slovenského filmu. Ďakujem, Juro Galvánek - 21.12.2009

 

Reakcia  E. Grečnera - 21.12.2009

... Výzvu Aby som natočil film o Kolibe, žiaľ neviem splniť, i keď uznávam Oprávnenosť takejto výzvy.

 

(Reakcia na článok režiséra Eduarda Grečnera k filmu Zuzany Piussi "Film o zániku filmovej Koliby").

Ad 1) Som vzdialený tomu, Aby som kohokoľvek poučoval, že pro nemožno oddeľovať obsah od formy. V poslednej dobe, Pokiaľ ma niekto priamo nevyzve, sklamaný udalosťami okolo seba, radšej mlčím, ctím nepísané pravidlo vyhýbať sa hodnoteniu  iného tvorcu, nie je to však Možné ak sa v pripade krádeže, Rozprava o tom, že pro Zloděj mal pekné TOPÁNKY. V tomto pripade se neplatí iba pre autorku, ale aj pre tému, ktorú nakrútila. Môže byť jedno dielo po formálnej stránke dobré, ak je po obsahovej stránke zlé? Citujem z článku pána Grečnera: "hodnotím oddelene film (ako taký) ako dost vydarený dokument Osobitné, ale už horšie film a jeho pravdivosť (ako svedka udalostí). Dojemná ohľaduplnosť, s akou sa zmieňuje o prednostných vlastnostiach autorky filmu, jej odvahe, zanovitosti, nie sú na mieste. Spomínaný film, v ktorom som sa žiaľ ako respondent zúčastnil,  je eufemisticky povedané "škodnou v revíre". Pochopiteľné je, že pro ak strávite v jednom štúdiu Takmer 30 rokov (ja som ich strávil dvadsať šesť), že pro vás sa takto koncipovaný film dotkne, čo napokon dokazuje aj moja reakcia Súčasná nan. Je neospravedlniteľné, ak sa režisér Pusti si nakrúcania takejto chúlostivej témy, o ktorej nemá dostatočné informácie podľahne sebaklamu, že pro ich na pochode zozbiera. Ešte horšie je, ak spolieha na efektnú hierarchizáciu materiálu, z ktorej vytŕča fragmentárnosť. Tiež som mal možnosť vidieť autorku "na místě" po nakrúcaní sa ma zmocnili mučivé pochybnosti o tom, či som vyčerpávajúco odpovedal na tak vážnu tému, akou je "Koliba". Zožieralo ma na pekných pár dní sám sebe som kládol otázky, ako by som sa s Touto témou vyrovnal sám. Cosi viem o tom, ako je dôležité vyťažiť z reality každý detail, ako je dôležité správne otázky položiť ako má znieť Posledná otázka Každému respondentovi: Chcete niečo doplnit, je azda niečo, čo som sa nespýtal (a)? Bohorovnosť, nesústredenosť, exhibicionizmus povrchnost nemajú v našej profesii miesto. Ale žiaľ, ako to väčšinou bývá v provinčných médiách, nie sú odpovede Podstatné respondenta, ale otázky autora, formálnosť stojí nad témou, ved všetko, čo je Autentické, bezprostredné, vychytané ... Musí být aj pravdivé, ne nie?! Film má chvalabohu zázračnú moc, že pro to hlúposťami starne. V pripade nakrúcania s pani Piussi Slo o rozhovor na rýchlo, "Vraj se nebude dlho trvať". Vyberal som práve v SFU Archívy (každá minuta na takomto pracovisku niečo stojí) uvedomoval som si, že pro spôsob nakrúcania je vedený hekticky, je akosi rozmanitosti horúcou ihlou. Nakoľko som tušil, že pro moje vyjadrenia budú slúžiť novému kontextu, žiadal som autorku, Aby som mohol vidieť konečný zostrih. Čo myslíte, prečo sa tak nestalo? 

Ad 2) Ak by som (pochopiteľne hypoteticky) mal možnosť previesť ateliérmi tych, ktorí na kopci kolibskom nikdy neboli, povedal by som im, ze to bolo krásne miesto. Nemám na mysli budovy, poznačené nezmyslenou, socialistickou hlavne megalomanskou architekturou (akou je Ostatne nejvíce SNP, budova Istropolisu, či pyramidy rozhlasu na Mýtnej žádné nasiel by som ďalšie príklady, čo však nie je predmetom tohto článku.) Kolibské ateliéry boli vybudované nad mestom, na úpatí lesa, odkial je krásny výhľad na mesto čistý vzduch. Ešte v roku 1963, Kedy som si ateliérov nastúpil ako osvetľovač, chodilo sa z konečnej trinástky cez Malu drevenú vrátnicu, okolo nej boli Drevené domy, v których vŕzgala Podlaha, učtárne

priestory pre jednotlivé filmové remeslá ... celkom vpravo mali svoj dom Osvětlovací, technici scény, naľavo bol zase sklad kostýmov, atď.. Nemozem to však tvrdiť s istotou, Koliba dynamický rástla, extenzívne sa zasúvala Stále hlbšie do lesa, opäť taký slovenský syndróm, nevyčistíme nepoupratujeme Malu miestnosť, ale postavíme dvojnásobne väčšiu, bohovskú ... Akú nám bude aj Barrandov závidieť! Keď som prvý krát vošiel do laboratórií, urobili na mňa veľký dojem, chodilo sa po parádnom širokom schodisku, Cosi ako Odeské schody u Ejzenštejna ... laboratóriá boli čisté, zamestnanci chodili v bielych plášťoch ako v nemocnici, v strižni negatívu ste si museli obuť prezuvky. Bola tam aj veľká projekcia, kde si zvykli páni premietať americké filmy rozhodovať o tom, či ich pustia do distribúcie. Ateliéry boli dva boli veľké, žádná nádhera! Ako eléva, mal som osemnásť, ma Často posielali hore na troleje, odkial dekorácie Videl som ako na dlani. Svietilo sa veľkými ruskými uhlíkovými lampami, ktoré občas, nevyspytateľne pískali si synchrónov im bolo treba rýchlo doťahovať uhlíky. Svietil som aj takouto lampou na celovečernom film majstra Grečnera "Každý týždeň rolák dní" - osvetľoval som betónovú zrúcaninu v Apolke, ktorá vo filme spodobovala krajinu po atómovom výbuchu. Pamätám si tváře ľudí, zvukových majstrov, chlapcov, čo mali na starosti kamery, maskérky, kostymérky, asistentky strihu, ba aj úradníčky z osobného oddelenia musím priznať, že pro z času na čas si na mnohých spomeniem. Na začiatku 90-tych rokov sa nejeden kolibský zamestnanec, či "Tvořivý" pracovník, (seba nevynímam) ocitol v dlhom bezvýchodiskovom súkolesí nešťastných náhod a rozhodnutí. V tom čase došlo k zoštíhľovaniu zamestnancov všetci "tvoriví" dostali výpověď. Cyklostylovaný papier s fialovou tlačou, kde boli slabo viditelně písmena, Žiadne "ďakujem" ... Videl som v rukách ohromného Uhra, s ktorým som cestoval domov, Lebo sme vedľa seba Bývalí. Výpověď som prijal s vedomím, že pro obdobie transformácie sa vyrovnať Musí tak záťažou  prezamestnanosti, koniec koncov, můj, tvoriví, sme sa teraz "mohli rozbehnúť do sveta, slobodne tvoriť v cudzine ", Ako proklamoval vtedajší ministra kultúry Snopko, bez toho, Aby si vôbec spolu so svojim  štátnym tajomníkom Václavom Macekom uvedomili, že pro nie je vybudovaná legislatívna alternatíva pre nakrúcanie filmov v nových porevolučných podmienkach, nie je stabilizovaná ani verejnoprávna televízia, teda, že pro okrem otvorených hranic, nefunguje nic.  Povedal by som že pro Václav Macek vykonal vtedy neoceniteľnú, slepú Službu pre tych, ktorí filmu nerozumeli, ani nechceli rozumieť. Sem patri aj vyjadrenie Dzémú podriadeného právnika na MK SR o psích konzervách. Od roku 1991 som sa aktívne zúčastňoval verejného profesijného života ako řadový člen ASFR, SFZ, SFaTA, neskôr ako predseda podpredseda týchto organizácií napokon v roku 2002 som deväť mesiacov zastával funkciu generálneho riaditeľa Sekcie médií audiovízie MK SR. (Vravel som tomu, že idem na brigádu - presadiť návrh zákona o audiovizuálnom fonde). V spomínanom filme Zuzany Piussi, kvôli ktorému (doparoma) toto pisem, mi hrdost vytrhnuté z kontextu aj moje vyjadrenie, že pro situáciou privatizácie som bol zaskočený, že pro dostatočne som jej nerozumel, alebo rozumel oneskorene. Nevyvraciam to, bolo to tak, ale toto zlyhanie vlastného úsudku bolo pochopiteľné u všetkých, rovnako ako ja boli zaskočení moji kolegovia ... nikto z nás s privatizáciou nemal žiadnu skúsenosť. Jej pravidlá začali určovať mocní. Ako sa menili vlády, menila sa aj poda pre nadchádzajúce omyly.  Doplním výklad Eduarda Grečnera, že pro ťahanica o percentá účasti štátu v privatizačnej akciovke, bola dôsledkom toho, ako si akcionáři vyložili budúcu ekonomickú technologickú transformáciu filmového priemyslu, teda Akú mali predstavu o budúcnosti toho anachronického priemyselného odvetvia, ktoré vyrába mediálny tovar Zároveň chce byť uměním, predpokladá sa, že pro Zároveň bude prinášať Kultúrny i finančný zisk. Premena podnikateľských vzťahov, Trhový mechanizmus konkurencieschopnosť, boli dňa frekventované hesla. Komunistom ruskej revolúcie stačila ideová návratnost, podľa Leninovho hesla  "Zo všetkých umení je pre nás najdôležitejší film " investovali do filmového priemyslu nemalé čiastky. Ale komunisti po "Nežnej" odrazu neboli,  mnohí dokonca rýchlo odhadzovali stranícke knížky. Ideový spor Grečnera s Holým o bolševizáciu, či kapitalizáciu ateliérov, chápem ako spor nad rozliatym mliekom, státní podniky v boli totiž v platobnej neschopnosti medzi nimi, nevynímajúc, figurovala aj slovenská továren na sny. Čas a vývoj potvrdil, že pro najväčším výrobcom audiovizuálnych programov v EURÓPSKYCH podmienkach nie sú filmové ateliéry, ale televízie. Vedeli azda tí, čo extenzívne projektovali Kolibu jej Moderné ateliéry, že pro ich  modernosť potrvá sotva Jednu-dve dekády? Prečo investovali do niečoho, čo tak rýchlo stratilo svoju cenu využiteľnosť? Prečo stavali Široké poschodia dlhé chodby, prečo radšej neinovovali světelný, či Kamerový park? Tušili niečo o zdražovaní energií, ktorými bude treba za horizontom roku 2000 nezmyselne vyhrievať nevyužité interiéry? Ale Konečne "- rozumeli vôbec filmu? Pamätám, ako ich domýlila "perestrojka", ako chceli filmy cenzurovať všetky cenzúrne argumenty sa o pár mesiacov obrátili voči nim, preto otočili, že pro majú "perestrojkový" film! (Iná láska - 1985, ale aj iné filmy z trezoru). Neboli už oni sami zaskočení vývojom, keď v priebehu rokov 1980 do 90 došlo každoročne k znižovaniu štátneho príspevku na kinematografiu Nebýt série německých rozprávok Taurus s filmom by sa ešte menej nakrúcalo?  Treba však bývalým akcionárom FAKU, čo navrhovali účasť štátu 51% akcií pripomenúť, že pro v tom Období rokov osemdesiatych začali existenčné starosti všetkých EURÓPSKYCH filmových ateliérov. Eduard Grečner dodnes zastáva zastával stanovisko, že pro štát Musí na kinematografiu prispievať. Lenze všemocný štát ako mecenáš mal prázdné VRECKO to, čo postavili komunisti, sa stalo nemoderným, dokonca aj výrobné prostriedky starli. Pri nakrúcaní v roku 1990 (nakrúcal som koprodukčný film "Keď hviezdy boli červené"), bolo treba vláčiť tak sebou "lodný kufor plný harabúrd." Paradoxne uštedril Úder aj vývoj Nových  technológií. Keď sa za socializmu kúpila nová kamera, aby bol sviatok, na kamerovom Oddelení sa zhrčili kameramani tešili sa ako malé deti ... Pricom tá kamera mala už v tej chvíli vývojovo dve mladšie sestry, ktoré si však vedenie s Celým príslušenstvom nemohlo dovoliť.  Inž. Hardonyi, ako odborník neskôr ako riaditeľ POZNAŃ cenu, ktorú treba zaplatiť za to, Aby fungovali ateliéry, ktoré majú držať krok so svetom. V priebehu privatizačných prieťahov zostarol Kamerový Osvětlovací park, aj nádherné zvukové studio. Budovy sa stali symbolmi neefektívnych investícií. Na rozdiel od spisby, alebo divadla, starnú nielen výrobné technológie, ba aj starne know-how, ako s nimi nakrúcať. Nezávislá tvorba, ako som ju na začiatku deväťdesiatych rokov stretol v Mnichově, si vystačila externou dramaturgiou, úspornými technickými prostriedkami,  začala využívať ľahké digitálne kamery k produkcií postačil dvojizbový byt. Výroba v ateliéroch podobných Kolibe, či už vezmeme Barrandov, ale aj na Západě - v Babelsbergu, či Billancourte, bola čoraz závislejšia na veľko-rozpočtových koprodukciách. Chcete-li, Dovolte podčiarknuť, významnou miernou ovplyvňuje vkus myslenie ľudí, ktorí vo filme pracuju. Zisková výroba musela byť čoraz viacej, komerčnejšia, svetovejšia, Európu znásilňoval s velkym úspechom

americký film, kým sa ho divák nenasýtil, Aby Konečne zistil, že pro ho blaží Sledovanie priemerného českého filmu, Lebo sa v ňom identifikuje.

Pisateľ článku poukazuje na to, že pro zrušením, rozpustením dramaturgických skupin zanikol mozog filmovej tvorby. Nůž ale na Aký bol mozog? Rovnaký ako v iných umeleckých odvetviach, závislý od osobností, originálnych i konformných. Toho konformizmu bolo v slovenskom filme až až. Ved autora schvaľovali celé Komisie, vláčili jeho scenár na ústředny výbor KSS, nepísaným šéf-dramaturgom bol predsa súdruh Pezlar (KLAMM z Kafkovho zámku), s ktorým sa Väčšina autorov nikdy nestretla. Bolo im iba tlmočené, čo si na zámku želajú čo neprajú. Nepochybne, aby bol jeden z dôvodov, že pro sa  porevolučné zmeny týkali hygienickej očisty od konformizmu, filmoví teoretici na čele, takže spomínaným Václavom Macekom sa dokonca zhodli na tom, že pro zo "400 slovenských filmov sa dajú pozerať sotva dva. "(sic!) Aký dopad Mohlo mať toto vyhlásenie verejnosť na Slovensku? Zrušenie dramaturgických skupin bolo na jednej strane logickým dôsledkom zbavovania sa dlhodobej konformnosti, urýchlilo Zároveň proces "privatizácie", Kedy vyhnali nájomníka, prázdnom Aby v byte pri krádeži nevyrušoval. Rozpustením "intelektuálneho potenciálu Koliby", ktorý reprezentovali scenáristi, dramaturgovia režiséři, bolo oveľa ľahšie povaliť Kolibu. Argumenty boli v zásade ekonomické ... kto vezme na seba ekonomickú ZODPOVEDNOSŤ za podnik udrží ho nad vodou, kto začne vyrábať "Komerčný film". Kde vziať Nových ľudí, ktorí písali ako o Rowlingová? Nežartujem, neľahká úloha - vychádzať z tradícií Zároveň zaujať svet. Doložím malý príklad. Tibor Vichta bol dlhé roky šedou eminenciou dramaturgických skupin, prizývali ho ako anonymného konzultanta k úpravám, opravám nejedného filmového nepodarku ... pracoval na nich ako Černoch. Po revolúcií ho "docenili". V roku 1990, Kedy to bolo najťažšie bolo treba ist s kožou trh, vymenovali ho za vedúceho dramaturgickej skupiny Panoráma.  Pamätám - ťažko niesol dilemu, kde vziať vhodné texty ich zařadit do plánu ...  konkurencieschopných textov ako bolo šafranu nebolo čo ponúknuť. Odtiaľ je poznámka o plných šuplíkoch, v których sú uložené skvele Scenáre, ale nebolo tam nič.

Ad 3) Ortieľ smrti nad Kolibou padol v tej chvíli, keď sa zistilo, že pro cennejšie neľ ateliéry, laboratóriá Zvukový dom, sú prázdné pozemky starý les. Autorka filmu o Kolibe si mohla aspoň nalistovať citáty budúcich majiteľov, napríklad Magdy Mečiarovej, ktorá sa už-už chystala vyrábať slovenské filmy! Pri jej režisérskej "odvahe, či zanovitosti " DOSTAT ju mala pred kameru položiť jej zopár otázok, okrem iného aj tú, či už našla vhodný námět na film!  Nemyslím si, že pro Záver filmu je opitým Ondrušom je až taký pôsobivý, ľe je "Filmársky smutnou pointou".  Oveľa viac by bol tento kľúčový odpůrce užitočný v triezvom stave, Kedy by Musel Odpovedať ako rozpredal "rodinné Striebro". Ak pani Piussi vyhľadávala škriepky protirečenia filmárov, mohla oddeliť tych, ktorí chceli v ateliéroch tvoriť "filmárov", ktorí chceli s ateliérmi kšeftovať.  Žiadna z akciových spoločností, akou bola  SFS (podľa EG elitárska skupinka tvorcov), alebo FAS (Koliby zamestnanci), ba ani ALEF (špekulanti, ktorí uskutočnili neférový manéver zablokovali transparentnosť privatizácie), nemala šancu na úspěch. Nikto nemal šancu na úspěch. Stalo sa to za ministrovania Ľ. Romana, (v tomto smere treba opraviť nepresnosť vo vyjadreniach E. Grečnera), osobne som bol za filmový zväz členom Komisie, ktorá privatizačné projekty posudzovala. Opierajúc sa o všetko, čo som na margo filmového podnikania vyššie uviedol,

nemyslím si, že pro Romanov výrok "Nebudem podporovať podnik, ktorý vyrába mi straty, Je až taký odsudzujúci. Mal strach zohral rolu sluhu, ktorý je iba na návštěvě  boji sa urobiť zásadné rozhodnutia. Ten strach nemali Mečiar s Hudecom. Najali si správného chlapíka, (jeho  zásluhou Veje na Evereste zástava HZDS) - kameramana Vladimíra Ondruša. V čase, keď hľadal medzi režisérmi spojenca núkal im funkciu poradců, či uměleckého SEFA, neúspešne sa o to aj pokúsil  v mojom pripade. Tušil som, že pro sa potrebuje obklopiť tvorcami, Aby si mohol beztrestne odvaliť z pecňa čo najväčší krajec, že pro chystal "brejk"! Signifikantným bolo, že pro bezohľadne oklamal skupinu kolibských akcionárov (FAK), tych, čo chceli ateliéry proti všetkým zachrániť! Čo by s nou chudáci dnes asi robili? Deset scudzujúci štát, ktorý sa bránil podporovať film, ktorého nové zákony neboli schopné ochrániť princípy verejnoprávnosti v televízií, ktorý nedokázal udržať ani kontinuitu pôvodnej televíznej tvorby, deset mal s majoritnou účasťou 51% akcií zachrániť slovenský film? Štát, ktorý sa vo verejnoprávnej televízií  rozpínal arogantnou mocou, ktorý rok čo rok menoval se manažmentu svojich sluhov, sympatizantov nominantov HZDS? Poznámka autora článku, že pro po vzniku samostatného Slovenského štátu Nastálo nové, ešte radikálnejšie delenie táborov, iba potvrdzuje, že pro celá privatizácia bola spolitizovaná. Len pravoverní mali získať právo "perlinkové" budúcnosť filmových ateliérov bola v rukách národné orientovaných zlodejov, ktorí svoje ovečky napokon podviedli. V tom čase Nezávisle na Jánošíkovej epizode stomatologickej,  si slovenský film zložito hľadal inu, vlastnú cestu. V tejto poznámke nie je skepsa, ale nádej, ktorá vo filme Zuzany Piussi opäť Chyba!

Ja si myslím, že Ohlas D. Trančíka na môj článok je veľmi cenným materiálom pre budúcich posudzovateľov tristnej situácie slovenskej kinematografie po prevrate 89. Preto sa prihováram za jej neskrátené uverejnenie. Iba takýmito autentickými "spomienkami" sa možno podarí rekonštruovať tú famóznu zradu, ktorá sa pri privatizácii Koliby udiala.

S pozdravom

E. Grečner - 22.01.2010

___